Starožitný nábytok môže byť veľmi cenný. Musíte však byť schopní identifikovať kúsky, ktoré sú skutočné z falzifikátov a reprodukcií. A to je často práca, ktorú by ste mali radšej odísť pre špecialistov. Ak však nie ste seriózny zberateľ, ktorý hľadá super vzácne kusy, niekedy je ľahké identifikovať starožitné kusy nábytku, ak máte určité základné vedomosti o danom predmete.
To môže byť nejasné, čo starožitný nábytok je, pretože väčšina obchodov identifikovať to, že je 50 rokov alebo staršie, zatiaľ čo jemné starožitné obchodníci považujú skutočné starožitnosti na 150 rokov alebo staršie. Toto rozlíšenie sa môže pohybovať aj v závislosti od regiónu.
Keď analyzujete potenciálny kus starožitného nábytku, existujú určité záchytné body. Napríklad stolárstvo. Dobre sa pozrite na detaily a pokúste sa zistiť, či boli kúsky strojom alebo nie. Ak si všimnete presné rezy, potom bol kus strojovo rezaný a vyrobený po roku 1860.
Spôsob, akým bolo drevo rezané, ak si môžete všimnúť tento detail, vám veľa hovorí o nábytku. Napríklad, ak si všimnete kruhové alebo oblúkovité značky, potom sa na rezanie dreva použila kruhová píla a to sa stalo až po roku 1860.
Ak si všimnete, že všetko je dokonale symetrické, je to ďalší náznak toho, že kus bol strojovo rezaný, a preto nezodpovedá kategórii.
Typ povrchovej úpravy môže tiež poskytnúť informácie o tom, kedy bol kus vytvorený. V polovici 1800s, väčšinu času boli použité laky a laky. Pred rokom 1860 bol šelak veľmi obľúbeným povrchom. Ale ak je kus naozaj starý, môžete nájsť povrchové úpravy ako olej, vosk alebo mliečnu farbu.
Ak je to možné, skúste skontrolovať a presne zistiť, aký typ povrchovej úpravy je na kuse. Shellac sa rozpúšťa pri kontakte s denaturovaným alkoholom, zatiaľ čo mliečnu farbu možno odstrániť iba amoniakom.
Ďalším vodítkom môže byť typ použitého dreva, aj keď to nie je veľmi presný spôsob zistenia veku nábytku. Pred rokom 1700 sa zvyčajne používal dub. Potom začal byť populárny orech a mahagón.
A potom je tu aj štýl. Zvyčajne môžete povedať, ako starý kus je pri jeho nohách. Skladané nohy boli populárne v druhej polovici 18. storočia, ako aj v 19. storočí. Pavúčie nohy sa objavili v neskorých 1800s a boli populárne v skorých 1900s tiež, najmä o sviečky a čajové stoly. Špirálové nohy pochádzajú z Indie a v polovici 17. storočia sa stali populárnymi v Európe.
